Dve mená. Juraj Jánošík a Juraj Vrtík. Jedno sa zapísalo do ľudovej pamäti ako meno zbojníka, ktoré sa v priebehu stáročí premenilo na legendu. Druhé zostalo ukryté v matrikách, farských knihách a historických dokumentoch. Ich životné cesty boli odlišné, ich svet bol odlišný a predsa sa jedného septembrového dňa roku 1712 ich príbehy stretli – nie na námestí, nie pred súdom, ale v tichej doline medzi horami. Bola nedeľa 4. septembra 1712. Juraj Vrtík sa vracal z Rajeckej Lesnej do Domaniže a prechádzal Suchou dolinou, ktorú poznal z predchádzajúcich ciest. Tentoraz sa však jeho cesta mala skončiť inak. V doline číhali zbojníci. Keď tadiaľ prechádzal, napadli ho Turiak - Hunčaga zo Staškova a Plavčík z Dunajova (obce na Kysuciach), muži patriaci k Jánošíkovej družine. Zaznel výstrel a Vrtík padá k zemi. I napriek strelnému poraneniu sa mu podarilo nasadnúť na svojho koňa a uniknúť. Postrelený a plný bolesti prichádza na svoju faru do Domaniže, kde sa ho ujmú veriaci.
Tu sa vynára otázka, ktorá zostala nad týmto príbehom visieť celé stáročia: bol tam aj Jánošík? Historické pramene dosvedčujú, že toto bol začiatok Jánošíkovho konca. Bol zatknutý, obžalovaný z vraždy domanižského farára a podrobený výsluchu, ktorý bol v tom čase spravádzaný mučením.  O samotnom prepade vieme z jeho neskoršej výpovede. Jánošík vedel, kto sa ho zúčastnil, vedel, kto vystrelil a vedel aj to, že farárovi nič nevzali. Jeho výpoveď však nie je jednoznačná. Je možné, že Jánošík nemusel byť pri samotnom útoku priamo prítomný. Jedna z možných rekonštrukcií udalosti dokonca predpokladá, že sa v tom čase nachádzal pri studničke, zatiaľ čo na farára zaútočili Hunčaga-Turiak a Plavčík. Isté však zostáva, že výstrel, ktorý zaznel v Suchej doline, vyšiel z družiny, ktorej menom sa neskôr stal Jánošík známym, a muž, ktorý po tejto ceste kráčal - Juraj Vrtík, už svoj domov živý neopustil. Ešte takmer mesiac žil Juraj Vrtík so svojím zranením. Kým v horách pokračoval život a zbojnícke družiny sa presúvali z miesta na miesto, v Domaniži pomaly dohasínal život človeka, ktorý sa stal obeťou jednej z týchto ciest. 2. októbra 1712 zomrel. O tri dni neskôr bol pochovaný. V matričnom zápise zostala krátka správa o farárovi, ktorý bol v doline Suchá postrelený dvoma zbojníkmi a po prijatí sviatostí odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi. A potom čas urobil niečo zvláštne. Z jedného Juraja vytvoril legendu. Z druhého vytvoril obeť legendy. Jánošík sa stal menom, ktoré prežilo stáročia, menom, ktoré v príbehoch ľudí získavalo podobu hrdinu, zbojníka a symbolu vzdoru. Vrtík zostal oveľa tichším menom. A predsa práve on predstavuje v tejto udalosti človeka, ktorého smrť dokážeme doložiť konkrétnymi prameňmi. Nie je doložené, že by Jánošík osobne vystrelil na Vrtíka. Naopak, podľa jednej z pravdepodobnejších rekonštrukcií nebol na prepade priamo, osobne zainteresovaný. A práve táto neistota robí príbeh ešte zvláštnejším. Pretože medzi historickou skutočnosťou a legendou zostáva priestor, do ktorého sa počas stáročí vkradli otázky. Bol Jánošík pri studničke? Videl raneného farára? Dozvedel sa o výstreloch až neskôr? Alebo bol všetkému nablízku? Odpoveď už možno nikdy nebudeme poznať s úplnou istotou. Vieme však, kde sa ich príbehy stretli. Suchá dolina. Cesta medzi Rajeckou Lesnou a Domanižou. Miesto, kde sa podľa miestnej tradície dodnes uchováva pamiatka na túto udalosť. V roku 2003 tam bol osadený kríž, ktorý dostal symbolický názov Kríž zmierenia Juraja Vrtíka a Juraja Jánošíka. Je zvláštne pomyslieť na to, že práve tu sa stretli dve mená, ktoré dnes vnímame úplne odlišne. Jánošík – legenda. Vrtík – človek. Jeden zostúpil do ľudových piesní a príbehov. Druhý zostal v starých knihách a v jednej krátkej správe o smrti. A medzi nimi zostala dolina, ticho hôr, cesta, studnička a výstrel, ktorý zaznel pred viac ako tromi storočiami. Možno práve preto tento príbeh nie je iba príbehom o Jánošíkovi. Ani iba príbehom o Vrtíkovi. Je to príbeh o okamihu, keď sa história stretla s legendou. O chvíli, keď človek, ktorého meno dnes poznáme najmä z archívov, vstúpil do príbehu muža, ktorého meno sa stalo nesmrteľným. A možno práve preto si dnes musíme položiť inú otázku. Nie kto bol väčší. Nie kto bol hrdina a kto zbojník. Ale čo sa v tej doline skutočne stalo? Pretože legendy môžu meniť podobu, pramene môžu mlčať a pamäť môže časom prikrášľovať. Jeden fakt však zostáva. 4. septembra 1712 zaznel v Suchej doline výstrel. A o necelý mesiac neskôr bol Juraj Vrtík mŕtvy. Od toho dňa už jeho meno navždy kráča vedľa mena Juraja Jánošíka. Dvoch Jurajov, ktorých životy by sa možno nikdy nestretli, keby ich jedného dňa nespojila cesta cez hory a osudný výstrel.