Otec Juraj Vrtík
Príbehov o Jurajovi Jánošíkovi je mnoho no málokto vie, že jeho meno a tragický osud je spojený s kňazom, Domanižským farárom Jurajom Vrtíkom /Wertekom/. Jeden Juraj sa stal národným hrdinom, meno druhého upadlo do zabudnutia. V krypte Domanižského kostola leží po tri storočia telo kňaza, ktoré je zachovalé a doteraz sa nerozpadlo. Miestni obyvatelia tvrdia, že by to malo byť telo práve Juraja Vrtíka. Aj preto vznikol projekt, ktorého cieľom bolo vypátrať kto bol Juraj Vrtík a čím bol výnimočný. Veľké poďakovanie patrí najmä Mgr. Drahomírovi Veličkovi, ktorý je zároveň aj autorom knihy Juraj Vrtík - osudný výstrel a ktorý svojou vedeckou prácou objavil nové historické skutočnosti o živote kňaza Juraja Vrtíka.
Juraj Vrtík, pokrstený ako Juraj Jozef Vrtík, sa narodil v Zliechove v rokoch 1651 – 1652. Vyrastal v období, ktoré patrilo k najbúrlivejším etapám našich dejín. Slovensko bolo súčasťou Uhorska v rámci habsburskej monarchie. Bola to doba náboženských konfliktov medzi katolíkmi a protestantmi, protihabsburských povstaní, vojenských konfliktov a neistoty. Hlad, bieda a neustály strach o život pred krutými tureckými výpravami bol každodennou súčasťou ľudí. Práve v takomto prostredí pôsobil aj Juraj Vrtík ako katolícky kňaz. O jeho rodine sa zachovalo iba málo informácií. Vieme, že jeho matkou bola Katarína, rodená Rendeková, narodená približne v roku 1627. Juraj mal najmenej jednu sestru – Zuzanu. Zuzana pravdepodobne žila so svojím bratom na domanižskej fare od jeho príchodu do Domaniže v roku 1694. Už v roku 1695 sa v matrike objavuje ako krstná matka. Jeho matka Katarína strávila záver svojho života na fare v Domaniži. Zomrela 24. augusta 1702. O dva roky neskôr Juraj pochoval aj svoju sestru Zuzanu, ktorá zomrela približne vo veku 40 rokov. Kňaz Juraj Vrtík mal vrúcny vzťah k svojej matke a sestre. Juraj svoju matku v matrike pri zázname jej smrti označil latinským slovom „dulcissima“ – najdrahšia, a sestru „charissima“ – najmilšia, čo naznačuje ich veľmi blízky vzťah. Kto bol jeho otec? Tu už musíme byť opatrní. V roku 1699 sa v archívnych záznamoch spomína istý Juraj Vrtík, ktorý bol dlhoročným správcom jezuitského majetku v Piechove (dnešný Bolešov). Jezuiti v tom čase vlastnili majetky aj v Zliechove. Preto sa vynára otázka či práve spomínaný Juraj Vrtík mohol byť otcom budúceho kňaza Juraja Vrtíka. Dôkaz na to však zatiaľ nemáme. Hypotézu podporuje aj skutočnosť, že mladý Juraj študoval práve u jezuitov v Trenčíne a jeho rodný Zliechov patril do okruhu jezuitských majetkov.
Juraj Vrtík prišiel do Domaniže na konci mája 1694. V domanižskej matrike sobášených si sám zaznamenal, že jeho príchod do farnosti sa začal 24. mája 1694. Do Domaniže prišiel z neďalekého Podskalia, kde pôsobil od roku 1688. V Domaniži nahradil dovtedajšieho farára Rafaela Lieskóciho (Lieskovského), ktorý tam pôsobil približne 21 rokov. Zaujímavé je, že ešte 28. februára 1694, teda takmer tri mesiace pred svojím príchodom, bol Vrtík v Domaniži krstným otcom dcéry Mikuláša Uramčíka, miestneho učiteľa a organistu. To naznačuje, že Domanižu a jej ľudí poznal už predtým a s niektorými z nich mal osobné vzťahy. Je dokonca možné, že Uramčíka poznal ešte z čias trenčianskych štúdií u jezuitov. V tom čase bola domanižská farnosť pomerne rozsiahla. Okrem samotnej Domaniže do nej patrili Malé Lednice, Kardošova Vieska, Domanižská Lehota, Sádočné a Čelkova Lehota. Farským chrámom bol starobylý kostol svätého Mikuláša. A práve tu začína byť jeho pôsobenie veľmi zaujímavé. Vrtík sa po príchode nepustil iba do duchovnej správy farnosti. Začal obnovovať a zveľaďovať samotný farský kostol. Nedlho po príchode nechal kostol vydláždiť kameňom.
Zachovaný prameň dokonca opisuje okolnosť, pri ktorej sa pri neskoršom prekopávaní pod kamennou dlažbou objavil starší kameň s vyrytými písmenami. Pri tejto práci bol podľa svedectva prítomný aj samotný farár Vrtík. Do kostolnej výbavy pribudlo aj mosadzné kadidlo. Vrtík tiež nechal z dvoch menších zvonov zhotoviť jeden väčší zvon, ktorý bol následne umiestnený vo vežičke nad sanktuáriom. Veľká veža, sanktuárium s vežičkou a časť kostolnej lode dostali nový šindľový pokryv. Tu je však dôležité zachovať historickú presnosť: tento konkrétny zásah nebol financovaný Vrtíkom, ale svetským patrónom Danielom Esterházim. Kostol postupne získaval aj ďalšie vybavenie. Tunajšia vdova po Pavlovi Sádeckom darovala dva mosadzné svietniky, ďalšie dva daroval Ján Domanický. Ten venoval aj baldachýn a spolu s Jánom Bušfim sa podieľal na zabezpečení striebornej, zvnútra pozlátenej schránky na prenášanie Najsvätejšej Sviatosti chorým. Ján Kardoš daroval kostolu zástavu s vyobrazením svätého Jána Krstiteľa a svätého Jána Evanjelistu. Počas Vrtíkovej duchovnej správy pribudol v kostole aj bočný oltár a organ. Ani tieto však nemožno pripísať priamo Vrtíkovi — v roku 1701 ich zaobstaral Ján Kardoš. Historicky presnejšie teda je povedať, že k ich pribudnutiu došlo za Vrtíkovho pôsobenia, nie že ich postavil alebo financoval on. Vrtík sa postaral aj o priestor okolo kostola. Obnovená bola murovaná ohrada cintorína a uzatvorená bránami. Nebol iba „opravovateľom kostola“. Veľmi zaujímavá je aj jeho každodenná činnosť. V matrikách sa objavuje ako krstný otec viacerých svojich farníkov. Vystupoval tiež ako svedok pri sobášoch a aktívne sa podieľal na živote miestnej komunity. Napríklad v roku 1703 bol svedkom pri sobáši Juraja Špánika a Anny Kucharovej a v novembri 1711 sám sobášil Adama Bušfiho a svoju sesternicu Katarínu Valášekovú. Zanechal po sebe aj niečo, čo je mimoriadne osobné. Do farskej knižnice odkázal niekoľko kníh zo 17. storočia, v ktorých sa dodnes nachádzajú jeho vlastnoručné venovania. V jednej z nich sa nachádza aj latinsky písaná modlitba za šťastnú smrť, o ktorej sa predpokladá, že ju zapísal práve Juraj Vrtík. Jeho najznámejším dielom je oltár Panny Márie Karmelskej, ktorý dal zhotoviť nakoľko bol veľkým ctiteľom Matky Božej Karmelskej.